DSS Slatinka

                Dolná Slatinka je mestskou časťou Lučenca, od mesta ju delia len tri km. Okrem kaštieľa je v nej ešte pár domov, obklopených rozsiahlym parkom, ktorý spadá do areálu kaštieľa a potom už takmer nič.

DSS Slatinka je zariadením sociálnych služieb, o ktorom sa na Slovensku v odborných kruhoch veľa hovorí. Sčasti je to preto, lebo budovu samotného kaštieľa postupne opúšťali všetci obyvatelia zariadenia a DSS sa tým oficiálne dalo na cestu deinštitucionalizácie ešte oveľa skôr, ako začal Národný projekt Podpora procesu deinštitucionalizácie a transformácie systému sociálnych služieb. Ešte stále však v dome situovanom v areáli kaštieľa bývajú klienti s vyššou mierou podpory. Nie je to pre nich dobré miesto. Dom je poschodový, nevyhovuje potrebám svojich obyvateľov. Nevyhovuje im ani lokalita na samote, bez ruchu každodenného života. Žijú tam akoby vo vákuu. A tento stav sa snaží riaditeľka zariadenia Mgr. Denisa Nincová už niekoľko rokov zmeniť. Aj preto sa DSS Slatinka zapojil do pilotného národného projektu. Musíme predsa vedieť ukázať, že deinštitucionalizácia sa dá dokončiť bez ohľadu na mieru podpory, ktorú klienti individuálne potrebujú.

Kaštieľ je krásny, z roku 1860, vyšperkovaný do detailov podľa južanského vkusu pôvodných majiteľov zo Španielska. Tí sa v reštitúcii k nároku naň neprihlásili, a tak sa sociálne služby v budove poskytovali až do novembra 2012. V súčasnosti je kaštieľ majetkom BBSK a je určený na predaj. Zub času a spôsob jeho využívania po viac ako polstoročie sa však podpísali aj na ňom. Sociálne služby sa začali v areáli poskytovať od roku 1951. Klientelu tvorili predovšetkým deti s mentálnym znevýhodnením. Starostlivosť zabezpečovali rehoľné sestry Satmárky z rádu sv. Vincenta. Tesne pred revolúciou svoje miesta opustili a nahradili ich civilní zamestnanci DSS.

foto_dss3

Od roku 2008 sa v domove začal realizovať proces deinštitucionalizácie, v rámci ktorého sa klienti zariadenia začali sťahovať z neúčelového kaštieľa do malokapacitných zariadení rodinného typu do mesta Lučenec. V súčasnosti zariadenie poskytuje sociálne služby Domova sociálnych služieb a Zariadenia podporovaného bývania v 6 rodinných domoch s kapacitou od 9 do 15 klientov.

Zariadenie klientom poskytuje služby Domova sociálnych služieb a Zariadenia podporovaného bývania formou:

  1. ambulantného,
  2. týždenného,
  3. celoročného pobytu.

Dnes „pod hlavičkou“ DSS Slatinka býva 69 klientov. O chod zariadenia, potreby pre obyvateľov s vyššou mierou podpory, ošetrovateľské úkony, terapie a ďalšie nevyhnutnosti sa „papierovo“ stará 45 zamestnancov. V číslach sa však nezohľadňujú nadčasy, priateľská výpomoc mimo práce a trošku rozvinutá dobrovoľnícka sieť. Ľudia zo Slatinky sú tak bezprostrední, milí, otvorení a priateľskí, že inak to v meste ani nejde.

Kvalitné a dobre lektorsky zabezpečené vzdelávania pomáhajú zamestnancom, klientom aj dôležitým prizvaným mienkotvorcom v okolí získať fundovanejší vhľad do témy deinštitucionalizácie a pripraviť ich na to, čo čaká všetkých v budúcnosti. V Slatinke sú už o niekoľko krokov ďalej. Väčšina klientov býva v domčekoch, spolu so zamestnancami sa učia a zvládajú nové výzvy. V meste ich ľudia poznajú a pomaly búrajú postavené múry. A oni sú spokojní. Keď ste s nimi, okamžite to cítiť. Napätie, stres, bezvládnosť a nervozita z veľkých spoločných priestorov, čakania na obed, kávu či výlet, strach a nespokojnosť pri strate súkromia a intimity, akoby nikdy ani neboli. A to je správna cesta.

 Na otázky odpovedá riaditeľka zariadenia Mgr. Denisa Nincová.

Ako vnímate úroveň poskytovania pobytových sociálnych služieb v SR dnes?

Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Kvalita sociálnych služieb v pobytových zariadeniach je veľmi rôznorodá. Na jednej strane Slovensko ešte stále pred sebou tlačí veľký balvan „inštitúcií“ – veľkých zariadení sociálnych služieb, v ktorých sa o kvalite sociálnych služieb nedá hovoriť. Možno ani nie tak z pohľadu materiálneho zabezpečenia, ale najmä z aspektu zabezpečenia základných ľudských práv klientov inštitúcií, medzi ktoré jednoznačne patrí rovnosť príležitostí vo všetkých oblastiach života a právo na to, aby každý človek mohol žiť čo najviac nezávislým životom v komunite. Na druhej strane, po roku 1989 začali na Slovensku vznikať progresívne malé pobytové zariadenia sociálnych služieb, ktoré zakladali rodičia detí so špeciálnymi potrebami či iní zapálení, osvietení ľudia. Niektoré z nich si svoj štandard napriek veľmi ťažkým slovenským podmienkam zachovali. Iné to celkom nezvládli a aj v malých, komunitných pobytových zariadeniach zriadili inštitučný model služieb. Všetko je to ovplyvnené množstvom faktorov, počínajúc postojmi, vnímaním ľudí so špecifickými potrebami v našej spoločnosti ale taktiež aj zle nastaveným financovaním sociálnych služieb, ktoré je ešte stále prajnejšie voči inštitúciám ako voči osvieteným, kvalitným projektom.

Ako by sa podľa vás malo poskytovanie pobytových služieb u nás vyvíjať v budúcnosti?

V prvom rade by sa Slovensko malo na všetkých politických úrovniach konečne rozhodnúť , že ideme brať Dohovor o právach ľudí so zdravotným postihnutím vážne a systémovo začneme realizovať zmeny na všetkých úrovniach. Zriaďovatelia služieb by jednoznačne mali svoje koncepcie a stratégie orientovať smerom k deinštitucionalizácii veľkých pobytových zariadení, mali by pracovať na tom, aby boli personálne vybavení na to, aby túto zmenu dokázali realizovať a taktiež plánovať finančné zdroje, ktoré si táto dlhodobá, systémová zmena vyžaduje. Za veľmi podstatné považujem aj zrovnoprávnenie financovania verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Zmenu v oblasti celého financovania sociálnych služieb. Vytvorenie transparentného prostredia, v ktorom by samotní klienti mali možnosť vybrať si kvalitu. Keby sme mali takéto transparentné prostredie, tak sa deinštitucionalizácia stane nutnosťou a bude sa diať celkom prirodzene. Tak by to malo byť – to, čo je nekvalitné, by malo zaniknúť a kvalitné by malo mať šancu na prežitie.

Čo bolo podnetom pre rozhodnutie zariadenia zapojiť sa do NP DI?

DSS Slatinka prechádza procesom transformácie už od roku 2008, kedy sa z kaštieľa na Slatinke presťahovali prví klienti do zariadenia podporovaného bývania. Od tohto roku si uvedomujeme, že robiť tak náročnú zmenu ako deinštitucionalizácia bez podpory a finančných zdrojov je veľmi náročné. V tomto procese nejde len o nové budovy a presťahovanie klientov do lepších, menších, krajších domčekov. Podstatou zmeny je oveľa viac – vytvoriť prostredie vnútorné, ale aj vonkajšie ktoré ich bude akceptovať, v ktorom budú zabezpečené rovnaké príležitosti aj pre ľudí so špecifickými potrebami vo všetkých oblastiach, či už ide o oblasť vzdelávania, zamestnania, voľno časových aktivít, ale aj prístupnosti verejných budov či chodníkov v meste. Pre vstup do NP DI sme sa rozhodli, lebo to s deinštitucionalizáciou myslíme vážne a so všetkými týmito bariérami sa chceme popasovať.

Urobilo by vaše zariadenie rovnaké rozhodnutie aj dnes?

Áno, napriek veľmi ťažkému minulému roku v nás ešte stále zostalo trochu entuziazmu.

Kde vidíte výzvy a možno problémy, ktoré sa v procese DI ukazujú ako špecifické pre váš región?

Proces DI so sebou prináša množstvo výziev a problémov. O väčšine z nich sa nedá hovoriť ako o špecifických pre ten ktorý región, pretože dlhoročná izolácia ľudí s mentálnym znevýhodnením z normálneho sveta sa diala všade, nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách. Že ich dnes spoločnosť ťažko prijíma naspäť je len dôsledkom bývalej sociálnej politiky „izolácie“, ktorá spôsobuje strach z neznámeho, z ktorého sa tvoria mýty a chiméry. Taktiež aj súčasné postmoderné nastavenie spoločnosti či už v oblasti strácania základných morálnych hodnôt, chaosu, spoločnosti nastavenej na zisk a profit je veľkou bariérou špecifickou pre súčasnú dobu. V každom prípade sa však v každej komunite či meste dajú budovať malé ostrovčeky podpory, ktoré fungujú. A presne toto je najväčšou výzvou zapojiť do procesu bežných ľudí, obyvateľov mesta, v ktorom ľudia s hendikepom žijú. Ak túto výzvu správne neuchopíme, tak len premiestnime klientov inštitúcií z veľkej izolácie do trochu menšej a lepšie vyzerajúcej. Možno nebude tak biť do očí, ale stále tu bude.

Projekt je naplánovaný do konca roka 2015. Kde sa ako zariadenie vidíte v procese DI v ideálnych podmienkach a pri úspešnom absolvovaní aktivít naplánovaných v NP DI?

Ideálnu budúcnosť vidím v pohybe, v nekončiacom procese DI aj po ukončení projektu. Možno preto, že v našom zariadení klientov už niekoľko rokov sprevádzame na ceste od inštitúcie k nezávislému životu, sme pochopili, že tento proces nemá koniec a stále sa pred nami objavujú nové a nové výzvy. Ľudia, u ktorých sme v roku 2008 vnímali prechod do Zariadenia podporovaného bývania ako ich zenit, za ktorý už nepôjdu, si dnes plánujú svoju budúcnosť celkom inak. Máme bývalú klientku, ktorá po veľa rokoch v inštitúcii dnes žije vo vlastnom byte, má partnera a chodí do zamestnania. Ďalších klientov, ktorí si podali žiadosť na mestský byt a tiež plánujú svoje osamostatnenie. Mojou ideálnou predstavou je zariadenie, v ktorom budú klienti aj zamestnanci veriť v to, že za každým horizontom je ďalší horizont.

Vytvorenie a využívanie akých komunitných služieb bude v budúcnosti pre vašich klientov kľúčovými?

V tejto oblasti rozmýšľame o celkom novej paradigme poskytovania služieb. V súčasnosti sa aj v malých komunitných sociálnych službách poskytuje pod jednou strechou všetko – bývanie, denný program, voľno časové aktivity, pracovná rehabilitácia. Našim cieľom je vytvoriť systém, ktorý tieto oblasti úplne oddelí. V oblasti bývania pre ľudí s nízkou mierou podpory poskytujeme služby v zariadeniach podporovaného bývania a od septembra tohto roku štartujeme aj terénnu sociálnu službu „Podporu samostatného bývania“, ktorá bude poskytovaná mimo zariadení vo vlastných, či prenajatých bytoch, v ktorých budú ľudia s mentálnym znevýhodnením žiť len s veľmi malou podporou terénnych pracovníkov. Klientom s vyššou mierou podpory, ktorí potrebujú intenzívnu 24 hodinovú podporu, poskytujeme sociálne služby v malokapacitných domovoch sociálnych služieb. Čo sa týka ďalších komunitných služieb, tak za veľmi dôležité považujeme služby zamestnanosti, školy, voľno časové centrá ale aj všetky ostatné bežné komunitné služby – či už sú to obchody, kaderníčky, fitnescentrá alebo knižnice, čokoľvek, čo môže naplniť rôznorodé individuálne potreby.

 Viete si dnes predstaviť, ako asi bude vyzerať bežný deň vášho klienta s vyššou mierou podpory po ukončení projektu?

Verím, že niekedy v budúcnosti (neviem, či to bude hneď po ukončení projektu) bude vyzerať ten život takto: „Romana sa presťahuje z domčeka na Slatinke, ktorý je od mesta dosť vzdialený, do nového malého domu, kde bude mať len niekoľko spolubývajúcich, štyroch, možno piatich. Nebudú všetci na vozíčkoch, ako sú teraz, aby si mohli navzájom viacej pomáhať. Bežný deň bude chodiť do školy a nie učiteľka za ňou do domova. Ráno príde jej osobná asistentka, ktorú jej úradníci s láskou priznajú a ktorá ju každý deň do školy na vozíčku dotlačí. Každé ráno prejdú spolu mestom, pozdravia susedov a známych. Doobeda bude Romana v škole. Poobede sa spolu s asistentkou vráti do svojho bývania, kde už bude rozvoniavať obed. Poobede si bude Romana plánovať svoj čas podľa jej predstáv, ktoré budú zamestnanci v bývaní vedieť z jej neverbálnej komunikácie odčítať. Ak bude chcieť ísť pozrieť labute do parku, pomôže jej pritom niektorý z dobrovoľníkov. A cez víkend? Pravdepodobne bude v kuchyni sledovať, ako sa varí obed. Možno bude robiť degustátora, „koštovať“ či je koláč dosť sladký a svojou troškou tak prispievať, „aby sa obed vydaril a aby si všetci spolu – ona aj jej spolubývajúci, užili pekný víkendový deň“.

 Autori fotografií: Petra Daubnerová, Marcel Jančovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.