Rozhovor s koordinátorom

reg-koor

Mgr. Anastazij Momot, PhD. – regionálny koordinátor NP PVSSKIKÚ

K dôležitým prvkom pri implementácii národného projektu Podpora vybraných sociálnych služieb krízovej intervencie na komunitnej úrovni (ďalej NP PVSSKIKÚ) nepochybne patrí tím regionálnych koordinátorov. Jedným z nich je Anastazij Momot, ktorý má vo svojej kompetencii niektoré komunitné centrá v Prešovskom samosprávnom kraji. Jeho postrehy a skúsenosti  z výkonu svojej práce nám priblíži v odpovediach na pár našich otázok.


Implementačnej agentúre MPSVR SR pracuješ na pozícii regionálny koordinátor, ako si sa dostal k práci v tejto oblasti?

Keď som nastúpil na štúdium sociálnej práce, myslel som si, že budem pracovať s drogovo závislými. Bola to veľmi „in“ téma a zdalo sa mi ušľachtilé zachraňovať osudy v priamom prenose. Keď sa na to pozriem spätne, je dobré, že sa ten neskúsený idealista nedostal do praxe. Podobne, ako veľa ľudí na východnom Slovensku, som sa s ľuďmi z osád potýkal denne. Ku zvýšenému záujmu o túto tému ma priviedla obyčajná zvedavosť. Vždy som si kládol otázky typu: „Čo tam tí ľudia robia, keď nie sú zamestnaní? To im vyhovuje život z dňa na deň?“ a podobné stereotypné otázky. Chcel som sa dostať do osady, pozrieť sa, rozprávať sa s ľuďmi, vidieť ako žijú a spoznať ako vnímajú svet okolo seba. Mal som kamarátov, pre ktorých boli exotikou cesty do Afriky a misijná práca s chudobnými. Pre mňa sa exotika nachádzala pár kilometrov od Prešova. Prvá osada, ktorú som navštívil už počas študentskej praxe  bola v obci Mirkovce. Starosta ma rýchlo zaškolil, čo sa má a čo nie. Náplňou mojej práce bolo chodiť do terénu a riešiť, čo trápi ľudí v osade a najmä ich problémy vznikajúce pri kontakte s rôznymi inštitúciami. Vtedy v obci skončil projekt orientovaný na Terénnu sociálnu prácu. Táto agenda ostala na pleciach zamestnankyne obecného úradu, ktorá však pracovala radšej v kancelárii ako v teréne. V osade som bol nová tvár a požiadavky ľudí, ktorí tam žili boli obrovské – jedného odpojili od elektriny, lebo neplatil, ďalší si chcel oplotiť svoj pozemok, lebo mu sused hádzal smeti pred chatrč. Celá osada hromžila, že nemá asfaltovú cestu. V škole mali problém s deťmi, lebo chodili do školy špinavé a pod. Bolo množstvo rôznych požiadaviek a potrieb, na ktoré bolo potrebné reagovať. Vždy zrána som sedával na kopci za osadou a pozoroval ľudí ako sa zobúdzajú a vychádzajú zo svojich chatrčí. Písal som si poznámky a cítil som sa ako veľký výskumník. V skutočnosti som bol amatérom. Väčšinou ma vyňuchal šikovný pes a bolo po „pozorovaní“. Také boli moje prvé kroky v tejto téme – amatérske a nesystematické. Na moje otázky zo študentských čias som si neskôr odpovedal, ale stále sa otvárali a aj otvárajú nové otázky a nové výzvy.

Aké sú podľa teba priame dopady projektu v teréne?

Proces profesionalizácie sociálnej práce na Slovensku zažíva v súčasnosti svoje silnejšie obdobie, čo hodnotím veľmi pozitívne. V súčasnosti je v realizácii niekoľko projektov neinvestičného charakteru na štátnej úrovni, ktoré sa snažia reflektovať sociálne potreby regiónov, čo tiež vnímam ako jedinečnú príležitosť pre ich celkový rozvoj. Tieto procesy nie sú jednoduché a bezproblémové, ale možno to vyznie ako klišé, dobré veci sa nerodia ľahko. V rámci implementácie národných projektov a s tým súvisiacej profesionalizácie by sme však nemali zabúdať na primárnu orientáciu našich snáh. Činnosti v rámci projektov orientujeme pre konkrétnych ľudí v obciach a mestách. Mám radosť z toho, keď dievčatá, ktoré chodili na doučovanie, uspeli na komisionálnych skúškach a postúpili do ďalšieho ročníka. Teší ma, keď v komunitnom centre (ďalej aj „KC“) sa dopracujú k tomu, že predškoláci rozumejú po slovensky. Môže to pozitívne ovplyvniť ich vzdelávaciu dráhu. Možno v budúcnosti nastúpia do bežnej školy a po jej absolvovaní budú mať viac príležitosti a otvorí sa im väčší svet, ako je praktická škola v ich obci. V ďalšom KC pravidelne sedáva skupinka aktivistov, ktorí hovoria o problémoch v komunite, chcú čosi zmeniť a zlepšiť vo svojom okolí. Takto by som mohol pokračovať ďalej. Prostredníctvom aktivít projektu začína ožívať komunitný život v obciach a mestách. Dopady majú rôzne úrovne a príkladov je veľa. Ak dokážeme pozitívne ovplyvniť a posunúť život jednotlivca, či prispieť k rozvoju komunity, je to úspech. Ako najväčšie pozitívum projektu vidím systematické podporovanie komunitného rozvoja. Podporu rozvoja komunít sme v podobnom meradle na Slovensku nemali.

Aký je potenciál komunitných centier prispievať k zmene situácie v sociálne vylúčených lokalitách? Darí sa im tento potenciál napĺňať?

KC majú potenciál vytvárať priestor pre vzájomné spoznávanie, a tak pracovať na búraní predsudkov a budovaní vzťahov medzi ľuďmi v obciach a mestách.  Ďalej KC môžu vychovávať lídrov a viesť autority, aby sa viac angažovali vo verejnom živote. Veľkým problémom je absencia pozitívnych vzorov v segregovaných rómskych lokalitách. Obzory klientov sú obmedzené ich skúsenosťou, ktorá je často definovaná osadou a blízkym okolím. Podobné výzvy môžeme nájsť vo viacerých lokalitách, takže práce je naozaj veľa. Dobrou otázkou je, či sa KC darí zlepšovať situáciu v segregovaných rómskych lokalitách. V projekte máme širokú paletu poskytovateľov, hlavne z hľadiska dĺžky pôsobenia v lokalitách. Komunitné centrá, ktoré vznikli vďaka podpore národného projektu, resp. KC z pilotného projektu, ktoré prešli personálnymi zmenami, sú stále na začiatku. Vo fáze etablácie sa stretávajú s rôznymi bariérami zo strany cieľových skupín, s vnútornými rozpormi osobného a profesionálneho charakteru, ale aj s nepochopením filozofie KC na úrovni lokálnych inštitúcii. Stoja pred nami mnohé výzvy, s ktorými sa musíme popasovať. To však neznamená, že začínajúce KC neprispievajú k rozvoju komunít, v ktorých pôsobia. Naše očakávania však nemôžu byť také, ako pri etablovaných poskytovateľoch. Zabehnuté KC majú už svoje výsledky,  jasne definované formy práce s klientmi, štruktúry aktivít a vízie. Čosi vyskúšali a vedia, čo funguje. Tieto KC môžeme viesť k zhodnoteniu svojho pôsobenia v lokalite a ku plánovaniu, čiže k väčšej systematizácii svojej činnosti, ak je to samozrejme potrebné.

Aké sú z tvojho pohľadu silné stránky komunitných centier? A naopak kde majú naopak najväčšie rezervy.

Medzi silné stránky KC v kontexte iných sociálnych služieb patrí ich preventívne zameranie a percepcia cieľových skupín nielen optikou „cez problém“, ale aj cez budovanie a posilňovanie vzťahov a spolupráce. Často zvyknem hovoriť, že predsudky pramenia zo vzájomného nepoznania. Predsudky „nasávame“ s materinským mliekom a nie sú vlastné len pre majoritu, ale aj pre ľudí, ktorí žijú v osadách. Ak vezmeme do úvahy, že najvšeobecnejším cieľom KC by malo byť zlepšenie spolunažívania ľudí v určitom priestore, tak cieľovou skupinou nemôže byť len segregovaná rómska lokalita, ale aj jej celé okolie, teda aj bežní obyvatelia obce, s ktorými je tiež nevyhnutné pracovať. Tiež sa stretávam v praxi s tým, že rozdiely, spory a konflikty medzi komunitami (niekedy je to na úrovni rodín a susedstiev) vo vnútri segregovaných rómskych lokalít sú oveľa zásadnejšie, ako sú rozdiely medzi majoritou a obyvateľmi z osady. KC v tomto kontexte disponuje určitou mierou slobody v identifikácii svojich cieľových skupín, s ktorými pracuje. Sú to silné stránky, pre ktoré považujem komunitné centrá v medziach sociálnych služieb za jedinečné. KC majú pred sebou viacero výziev. Téma rozvoja komunít cez metódy komunitnej práce je u nás stále v plienkach a ľudia v teréne (predovšetkým, ak prišli z iných sociálnych služieb) sa ťažko v téme orientujú. V tomto máme priestor ako regionálni koordinátori v rámci našich návštev v KC na ich metodické vedenie a podporu. Je dobré, poslať nejakú literatúru na „večerné čítanie“, alebo si rozobrať nejaké témy na regionálnych poradách. Vo viacerých obciach funguje súbežne viac sociálnych programov alebo služieb, napr. terénna sociálna práca, komunitné  centrum, denný stacionár, asistent osvety zdravia a ďalšie,  čo je tiež príležitosť pre regionálneho koordinátora viac etablovať komunitné centrum medzi inštitúciami v obci alebo meste a snažiť sa vysvetliť často jemné rozdiely medzi rôznymi sociálnymi službami a programami. Nedá mi nepoďakovať za spoluprácu naším kolegom a kolegyniam v regiónoch z národného projektu Terénna sociálny práca I, ktorí boli vždy pri spolupráci veľmi ústretoví.

V minulosti si pôsobil ako pracovník v priamom kontakte s klientmi v komunitnom centre, prevádzkovanom mimovládnou organizáciou Človek v ohrození. Vieš porovnať, ako sa zmenila práca komunitných centier a ich činnosť po spustení národného projektu?

V období, keď som pracoval v komunitnom centre, Člověk v tísni (Človek v ohrození) prevádzkoval niekoľko veľmi funkčných komunitných centier. Už na menšej vzorke bolo vidno, že ani jedna lokalita a ani jedno komunitné centrum neboli rovnaké. Aj etablované komunitné centrá mali svoje výzvy a niekedy nebolo jednoduché sa s nimi popasovať. V národnom projekte je to veľmi podobné. V minulosti a aj dnes vieme identifikovať určité činitele, ktoré ovplyvňujú úspešnosť komunitného centra v lokalite. Myslím, že prierezovo dôležitým aspektom dobrého fungovania komunitného centra je podpora (nielen finančná, ale aj symbolická a iná) samosprávy a iných aktérov na lokálnej úrovni, bez ktorých sa len veľmi ťažko robí dobrá práca. Významným faktorom (a najdôležitejším) je personálne zabezpečenie komunitného centra, zloženie tímu, ich očakávania, skúsenosti, schopnosti a v neposlednom rade vzájomné vzťahy medzi zamestnancami. Takto môžeme pokračovať ďalej motiváciou cieľových skupín niečo meniť vo svojom okolí a vo svojom živote, klímou a nastavením celej obce (napr. vo vzťahu k minoritám, ktoré tam žijú), priestormi a možnosťami komunitného centra,  materiálnym zabezpečením atď. Nie je to ani zďaleka všetko, ale aj z mála týchto nuansov, ktoré vstupujú do kvality výkonu komunitných centier je vidno, že v lokalitách môžu vznikať rôzne „konštelácie“ práce a spolupráce. Nechcem, aby to vyznelo relativisticky, ale práve z týchto dôvodov sa veľmi nedá plošne odpovedať, čo sa v konkrétnej práci komunitných centier po spustení národného projektu zmenilo. Museli by sme sa rozprávať o konkrétnych lokalitách.

Niečo by som predsa len vedel porovnať, ale na všeobecnejšej úrovni. Mimovládne organizácie nemajú v súčasnosti ľahké obdobie. Nájsť zdroje na mzdy nie je jednoduché. Veľkým prínosom národného projektu je, že ponúka prefinancovanie miezd personálu komunitných centier na dlhšie obdobie, čo umožňuje robiť prácu systematicky a hlavne výhľadovo na nejaký čas. Tiež národný projekt, čo sa týka obsahu činnosti komunitných centier, nie je nastavený veľmi špecificky na realizáciu niekoľkých aktivít, resp. programov, ale na zabezpečenie činnosti v rámci zákona, ktorý poskytuje relatívne dostatočný priestor pre reflexiu potrieb v rámci lokalít. V teréne je veľmi zásadná otázka metodického vedenia KC a tiež aj oblasť vzdelávania, ktoré sa v rámci NP PVSSKIKÚ plánuje spustiť. Tieto atribúty tiež vnímam ako kľúčové v rámci zvyšovania kvality činnosti KC.

V tvojom zamestnaní  sa niekedy ocitáš „v strede medzi Bratislavou a terénom“, vnímaš nejaké bariéry, resp. na čom by bolo treba popracovať?

Nevnímam, že medzi „Bratislavou“ a „terénom“ existujú nejaké bariéry a tiež si nemyslím, že tieto dva „svety“ sú postavené bipolárne alebo protipólne. Sme na jednej lodi, len úlohy, ktoré máme sa líšia. Ide o veľmi diverzifikovanú prácu – kapitán má úplne iné povinnosti ako bežný námorník. Možno som idealista, ale verím, že všetci sa snažíme robiť svoju prácu poctivo a najlepšie ako vieme. Úlohou regionálnych koordinátorov, okrem prenosu informácii, je približovať a vysvetľovať „terénu“ a „Bratislave“ vzájomné motívy práce, ktorú robia.

Ďakujem za rozhovor a želám veľa šťastia pri práci aj v osobnom živote.

J.Hodoši

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *