Spokojnosť v starobe si zaslúži iba človek, ktorý nikdy nestratil vieru v dobro

Spokojnosť v starobe si zaslúži iba človek, ktorý nikdy nestratil vieru v dobro.

Ivan Sergejevič  Turgenev

V živote stretávame a spoznávame mnoho tvári, vypočujeme si veľa ľudských príbehov, darujeme veľa úsmevov. Sú však stretnutia, ktoré sa nám zapíšu do sŕdc a my sa stávame lepšími, empatickejšími, pozornejšími a náš život vnímame v iných odtieňoch farieb.

Upršané počasie, pokazený mobil a zápcha na cestách nám vedia dokonale pokaziť deň, ale nikdy nevieme, koho v tento deň stretneme a netušíme ani to, ako sa po tom stretnutí budeme cítiť.
Keď som vchádzala na sídlisko v Levoči, netušila som, že stretnem človeka, že stretnem jednu krásnu ženu, tak pokornú vo svojej podstate, že sa budem musieť hanbiť za svoje rozčuľovanie sa a trápenie sa nad malichernosťami svojich dní.

Pri vstupe do jej bytu ma privítala opatrovateľka Patrícia s veľkým úsmevom a pozvala ma na návštevu do príbytku svojej klientky, ktorú tri roky opatruje. Už dávno to nie je klientka, považuje ju za svoju starú mamu, je to jej kamarátka, 108-ročná babička Mária Čemerugová. Sedela pri okne, popíjala kávičku a pozerala sa na padajúce lístie zo stromov, keď ma uvidela, len sa usmiala. Husté sivé vlasy mala začesané dozadu, oblečený sveter, ktorý si sama uplietla a len vozík prezrádzal, že ju zrádzajú nohy a nemá už toľko síl. Sama začala rozprávať o svojom živote, už je zvyknutá na pozornosť ľudí a rada sa delí o svoj návod na dlhovekosť.

Narodila sa v Spišskom Podhradí a ako 10-ročná šla slúžiť ku gazdom. Nemala detstvo plné hier, nechodila do školy, učila sa z vlastných skúseností a o svete vedela len to, čo videla svojimi očami. Občas hladovala, občas si poplakala, ale stále verila v Boha a on ju nesklamal. Ako 20-ročná sa vydala za svojho manžela, s ktorým mala dvoch synov. Prežila kopec trápenia a bolesti, ovdovela ako 33-ročná, pochovala svojho synčeka, ktorý tragický zahynul a s láskou a oddanosťou sa venovala druhému synovi. Nikdy sa nebála roboty a nebála sa byť samostatnou zodpovednou ženou, ktorá je verná svojmu mužovi aj po smrti. Potmehúdsky sa usmeje a povie, že „dlho žijem bo som bez chlopa.“

clanok_anka1Jej život naplnili vnúčatá a svoj čas venovala im. Keď pochovala druhého syna, našla v nich svoje útočište a vo svojej neochvejnej viere v Boha. Pokojne rozpráva, život nepočíta na roky, ale žije deň za dňom. Pracovala v likérke v Levoči, ale stále mala blízko k prírode, potrebovala slnko, slnečné lúče a cítiť čerstvý vzduch. Najšťastnejšie sa cítila v lese, kde pracovala do 82 rokov. Jej pracovným miestom bol celý les, sadila a vyžínala stromčeky, zaúčala nováčikov a pomáhala tam, kde jej pomoc bola potrebná. Prácou zabúdala na starosti, na bolesti a nikdy si neuvedomovala, že starne. Pri spomienkach sa usmeje a hneď rozčertí, že dnes ani lístie pred panelákom dobre nepohrabali robotníčky, že robiť sa im nechce, keby vládala, ona by im ukázala….potom sa odmlčí a vie, že staroba ju dobehla.

Babička Mária žije zdravo, celý život pije vodu zo studničky, neje mäso, málo solí a  pije len kravské domáce mlieko, rada si dopraje domáce sladké jedlá. Vo svojom veku neberie tabletky, tlak má ideálny a srdce silné. Nepotrebuje červené vínečko, ani koňačik na ráno, potrebuje slnko, vtedy sa usmieva a vyhŕňa si rukávy a vykáša nohavice, aby pocítila jeho lúče na tele, je to ako hrejivá pripomienka jej mladosti. Nechodila do školy, písať a čítať sa naučila až pri vnučke, nemá tituly pred menom, a predsa mám pocit, že vie viacej ako my všetci študovaní. Jej školou bol život a ona ho len oddane vo viere žila, neriešila politiku, neriešila problémy susedov, nezaujímali ju klebety, preto tak spokojne sedí pri okne a popíja kávu.

Vek sa oklamať nedá, potrebuje pomôcť pri udržiavaní chodu domácnosti a asistenciu pri sebaobslužných úkonoch. V doobedňajších hodinách  jej poskytuje opatrovateľskú službu pani Patrícia prostredníctvom národného projektu Podpora opatrovateľskej služby. Opatrovateľka Patrícia vníma  babičku ako o dar, ktorý dostala, keď ju spoznala. Sama hovorí: „Je milá a vtipná, je dobrá povaha a veľmi trpezlivá, máme sa radi. Každé ráno čakám ako sa usmeje, keď ma uvidí vo dverách. Je veľmi dôležité, že spolupráca s rodinou je výborná a  vychádzame si v ústrety a s babičkou sme kamarátky.“  V poobedňajších hodinách prichádza vnučka, aby sa o babku postarala, ale na noc potrebuje pani Mária svoj pokoj, súkromie a priestor na modlitbu. Chce byť sama a v tichu rozmýšľať o živote.

Keď som sa rozlúčila s babičkou Máriou, najstaršou žijúcou ženou na Slovensku a jej opatrovateľkou pani Patríciou, uvedomila som si, že vek môže byť len číslo a je len na nás, či mu dovolíme, ako ovplyvní náš deň. Zakývala mi cez okno na rozlúčku… a ja som zakývala svojim trápeniam a starostiam..

 

                                                                                         Lenka Pavlíková

 

Tento projekt sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu v programovom období 2014 -2020 v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *