Zodpovednosť sociálnych pracovníkov v spoločnosti

Možno ste už niekedy uvažovali nad tým, akú zodpovednosť  na svojich pleciach nesú sociálni pracovníci. Sú tu prijímatelia našich služieb – klienti, kde náš prístup k nim a rady, ktoré im dáme môžu zásadným spôsobom ovplyvniť celý ich život. Svoj prínos potrebujeme prezentovať a obhájiť tiež pred donormi, prípadne štátnymi a samosprávnymi orgánmi, ktoré tieto služby financujú. A napokon je tu zodpovednosť vo vzťahu k našej spoločnosti, ktorá je nemenej dôležitá. Dovoľte mi v krátkosti uviesť pár postrehov a otázok, ktoré sa mi v týchto úvahách objavujú.

Sociálni pracovníci a sprevádzanie klienta

Otázku zodpovednosti by mohlo byť jednoduchšie uchopiť, ak by sme sa na to pozreli očami spoločnosti, ktorá očakáva zmeny (u klientov) v dôsledku nášho pôsobenia na jednej strane, a našej predstavy, že klientov na ceste len sprevádzame na strane druhej. Inak povedané,  pri použití všetkých možných (legitímnych) metód, spôsobov vedenia rozhovorov či iných intervencií nejestvuje spôsob, ako človeka prinútiť správať sa inak.  Môžeme len inšpirovať a motivovať a toto presvedčenie je jedným z argumentov, ktorý má znižovať našu mieru zodpovednosti za správanie a sociálne prejavy na úrovni jednotlivcov, rodín i komunít.  V prostredí v ktorom pôsobím prevláda názor, že k základným pilierom práce, ktoré sa niekedy stávajú cieľmi sami o sebe, je akceptácia a prijatie klientov. Ono sa to aj podarí, klienti zažijú túto pozitívnu skúsenosť a ich pohľad na život dostane nový rozmer, no stále žijú na hranici existenčnej chudoby, sú nezamestnaní, nevidia perspektívu uplatnenia sa v spoločnosti. Narážajú na prekážky, či už v sebe alebo vo vonkajšom svete. Natíska sa otázka, či reflektujeme tento náš prístup a ak sa dostane pod tlak kritiky, budeme ho vedieť obhájiť? Dokážeme reagovať na uštipačnú poznámku sociálnym pracovníkom sa podarilo mať stovky ľudí s pozitívnou skúsenosťou prijatia, no stále v sú v tých istých problémoch.  Alebo využijeme direktívnejší prístup a začneme klientov viac „tlačiť“ smerom, ktorý považujeme za správny? Do akej miery sme alebo nie sme zodpovední za zmeny u klientov?

Sociálni pracovníci a napätie v spoločnosti

O zodpovednosti môžeme hovoriť aj v širších súvislostiach. Položme si napríklad jednoduchú otázku – čo robíme preto, aby napätie medzi rómami a majoritou nerástlo? Možno  poviete realizujeme rôzne projekty a prostredníctvom nich aktivity, ktoré pomáhajú vytvárať mosty medzi týmito skupinami. A pomáha to? Ak by sme konštatovali, že za posledné roky sa od seba tieto skupiny čoraz viac vzďaľujú, aký je náš podiel zodpovednosti na tejto situácii? Ak by sme sa jej chceli zbaviť, môžeme sa vyhovárať na nedostatok zdrojov, byrokratickú mašinériu EU projektov, rozhodnutia politikov a mnohé ďalšie faktory. Iste, tie sú súčasťou prostredia, v ktorom pôsobíme, ale otázka našej zodpovednosti zostáva otvorená.

Skúsme sa na situáciu pozrieť z trochu odlišného pohľadu. Pre riešenie sociálnych problémov, najmä spolunažívania rôznych skupín, bude pravdepodobne potrebná celková zmena paradigmy. Nie je jednoduché charakterizovať tú súčasnú. Mám pocit, že v sociálnej oblasti, ako aj iných sférach života, sa dostávame sa do roviny akejsi „legislatokracie“. Cesty a riešenia vidíme v dôslednom dodržiavaní čoraz väčšieho počtu zákonov (a nariadení) a to bez ohľadu na sociálnu realitu a efektivitu dôsledkov. Centralisticky riadené projekty taktiež nepomáhajú zachyteniu miestnych špecifík jednotlivých lokalít. Dostávame do situácie, kedy mechanicky čosi robíme a prestávame premýšľať. A teraz to dôležité – koho úlohou je iniciovať zmeny paradigmy? Je to úloha politikou či akademikov? Nemala by byť práve toto zodpovednosťou sociálnych pracovníkov a pracovníčok?

Sociálni pracovníci a inovácie

Treťou oblasťou, kde by sme mali vedieť presnejšie pomenovať našu úlohu sú tzv. „sociálne inovácie“. Nazývam tým postupy, nápady, projekty, ktoré posúvajú hranice výkonu sociálnej práce ďalej, ako sú v súčasnosti. Participácia na tomto procese predpokladá, že budeme schopní vybočiť z rámcov toho, čo o sociálnej práci (sociálnoprávnej ochrane, sociálnych službách) hovorí legislatíva, pretože inovácie predchádzajú ich neskorším ukotveniam v zákonoch. Tak napríklad nikto nevie, ako robiť sociálnu prácu s cieľovou skupinou pravicových extrémistov (priamo medzi nimi a s nimi), i keď v zahraničí existujú organizácie, ktoré v tejto sfére pôsobia. Medzi sociálnymi pracovníkmi a organizáciami by sa mohol nájsť niekto, kto sa pustí do neprebádaných vôd a prinesie v tomto smere niečo nové. To by bolo inovatívne. Rovnako tak by sme mohli premýšľať nad existujúcimi spoločenskými problémami (sociálne vylúčenie, osamelosť seniorov, slabá podpora rodín v núdzi a pod.), ktoré by si vyžadovali nový, svieži a inovatívny prístup. Ak tieto inovácie do spoločnosti nebudú prinášať sociálni pracovníci, kto iný?

Záverom

Je len otázkou času, kedy budeme musieť jasne pomenovať mieru našej zodpovednosti za prácu, ktorú robíme. Za výsledky, ktoré dosahujeme a tiež za rozvoj komunít, v ktorých pôsobíme. To, že sa venujeme sociálnej práci, a teda v ideálnom prípade pomáhame ľuďom, samo o sebe nestačí. K zvýšeniu nášho statusu je potrebné, aby sme vedeli našu rolu a význam pre spoločnosť, reflektovať dopady a vedieť jasne povedať – tu zlyhávame a potrebujeme na sebe pracovať, a týchto oblastiach sme pre klientov i spoločnosť užitoční.

Autor:

Mgr. Peter Kulifaj – predseda organizácie, Mládež ulice, 0903184253, peter@mladezulice.sk

www.mladezulice.skwww.kpeter.sk

11 myšlienky na “Zodpovednosť sociálnych pracovníkov v spoločnosti

  1. Eva

    Zdravím Vás pán Kulifaj, bohužiaľ títo sociálny pracovníci, ktorí robia na úradoch práce a na ústredí nie sú členmi komory, preto očakávať že niečo sa zmení v tejto oblasti a bude možné od nich vyžiadať osobnú zodpovednosť voči klientovi ostáva naďalej len očakávaním a nič viac…

    1. Peter Kulifaj

      Dobrý deň,

      vďaka za názor. Nuž, pre mňa očakávanie zodpovednosti ani tak nesúvisí s komorou, ako osobnostnou zrelosťou (a zrelosťou odboru ako takého). Priznám sa, že nie som ani celkom fanúšik povinného členstva, pretože sa obávam, že v tom prípade sa agenda začne orientovať na tých, ktorí do systému nepatria. A komora by mala byť skôr podpornou platformou pre tých, ktorí chcú a ona je nástrojom pre spoločné hľadanie ciest ako si vytvárať podmienky na kvalitnú prácu.

      Rozumiem, ak to ľudia vidia aj inak. Je samozrejme pochopiteľný aj argument, že pokiaľ budú medzi nami pracovníci, ktorí neberú svoju prácu zodpovedne, ďaleko sa neposunieme.

      Tu potom prichádza na rad otázka, do čoho investovať energiu, zdroje a čas…pre mňa sú to stretnutia a spolupráca s ľuďmi s potenciálom.

  2. eva

    Na Slovensku socialny pracovnici su proti klientovi, najma proti ztp ludom. Inak nie je mozne vysvetlit dlhorocne sikanovanie cloveka na voziku zo stany uradnikov statnej moci. Hanba slovensku v tejto oblasti. Kazdy soc.pracovnik a najma posudovy lekar by mal uvedomit svoju moralnu zodpovednost. Navrhujem zavedenie prisahy a nasledne trestanie tychto zodpovednych.

    1. Peter Kulifaj

      Pani Eva,

      mrzí ma, ak máte negatívnu skúsenosť so sociálnymi pracovníkmi. Ako píšete, niektorí z nich nevnímajú svoju zodpovednosť, prípadne sú skôr tými úradníkmi ako pracovníkmi. V týchto mesiacoch vzniká ich profesijná komora, ktorej členovia by mali dodržiavať etické zásady. Ak by tak, ako možno i Vašom prípade, existovalo ich porušovanie, mohol by pre klientov existovať dostupnejší spôsob, ako s tým niečo urobiť.

      1. eva

        No bolo by nacase, keby sa uz nieco zmenilo v tejto oblasti, lebo niektori fakt robia co chcu a ustredie nie je ziadna vynimka. Tam by bolo treba najviac upratat a uvedomit si moralnu zodpovednost, a to co s tym ztp ludom sposobia, ved oni su taktiez rovnocennymi obcanmi nasej spolocnosti a nikto svoj osud nema este ukoncenu a hocikto sa moze ocitnut na druhej strane, bola by som potom zvedava, ako by znasal sikanovanie a neludske zaobchadzanie, ake musi clovek ztp znasat od tychto ludi a vraj socialny stat..

  3. lucia

    dobrý deň, len by som chcela poukázať na to, že nepoužívate prechyľovanie. ja som sociálna pracovníčka, nie sociálny pracovník. sociálnu prácu dokonca študuje a vykonáva viac žien ako mužov. skúste zvážiť, že by ste používali oba rody, nie len ten mužský.

    1. Peter Kulifaj

      Dobrý deň Lucia,

      ďakujem. Aj ho celkom často používam, len občas príde zase spätná väzba od iných, že je obťažujúce čítať text s množstvom „lomítok“. Každý/á pracovník/čka to vníma asi inak.

  4. Peter Gürtler

    Realny pocit a vedomie zodpovednosti za vykonavane ulohy alebo dlhodobe cinnosti a ich dosledky pre zivot klienta ma socialny pracovnik iba vtedy, ak jeho praca vychadza z konkretnych moralnych principov humanizmu, podpory cloveka a priamej zodpovednosti voci konkretnemu klientovi – ak socialny pracovnik tieto moralne principy vnutorne osvojene nema, kazdy klient a kazde plnenie pracovnych uloh bude nakoniec pre takehoto ´tiezsocialnehopracovnika´ iba strankou…ktoru si nakoniec zalozi do nejakeho sanonu.

    Socialny pracovnik s osvojenou moralkou a praktizovanymi hodnotami, sa nikdy nezmieri so zanedbanymi klientmi v rezidencnej starostlivosti, so socialnym statusom tyranych osob ktore stratili vsetku sebadoveru, s odmietnutim cloveka na pracovnom pohovore iba preto ze je rom, s castokrat pochybnou profesionalitou manazmentu ci kolegov v zariadeniach poskytujucich socialne sluzby, s tym ze…sa v spolocnosti oplati kradnut, korumpovat a zit podla mafianskych praktik.

    Prioritne ide o moralku, praktizovane hodnoty a osobnu integritu socialnych pracovnikov. Az na tento bazalny moralny a profesionalny zaklad socialneho pracovnika nadvazuje napr. portfolio metodík prace s cielovou skupinou klientov. Instrumentalna ci procesna zodpovednost, i keby bola ukotvena v realne kodifikovanej norme, sa totiz vzdy obist da.

Napísať odpoveď pre lucia Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.